Moja cesta začala o 4 ráno v Bratislave. Ešte za tmy sme sa vybrali na letisko Viedeň. Všetko prebiehalo hladko. Aj mojich 40 kg batožiny som dotlačila až do vlaku. Tam sa mi náhodou prihovorila mladá Francúzka. Cestovala domov zo stáže v Ázii.
Rozprávali sme sa o krásach Kambodže, Laosu a porovnali si skúsenosti s ázijskými obchodníkmi. Povedala mi o typickom jedle v Breste. Sú to tmavé palacinky, crepes noir, ktoré tu majú svoj domov. Tmavé palacinky nesú svoje meno po čiernej múke, z ktorej sú vyrobené. Podávajú sa s vajíčkom, syrom a šunkou. Už sa neviem dočkať kedy sa vrhnem na lokálne dobroty a morské plody. Audrey mi dala tipy na spoločenské vyžitie, lokálnu knižnicu, či miesta, ktoré musím zaručene vidieť. Jedným z nich je aj ostrov pri pobreží. Tam sa chystám čoskoro.
Príjemné privítanie vystriedal hnev. Keď som prišla na objednaný internát, nič nebolo ako malo byť. Únava a hnev sa zmiešali do zúfalstva. Chvíľu som mala chuť vziať kufre a odísť domov. Sadla som si a uvedomila si absurdnosť tejto myšlienky. Povedala som si, že to zvládnem. Nájdeme si nové ubytovanie a všetko bude v poriadku. Upršaný deň som skončila unavená, ale aspoň najedená v malej postielke.
Dnes ma zobudilo slnko svietiace cez strešné okno. Čaká ma prvý deň v škole a hľadanie bývania. Držte mi palce!